Bahniakom, najväčším svetovým cestovateľom, hrozí vyhynutie

Napísal(a)  Redakcia utorok, 26 jún 2018 06:43

V skupine mimoriadne zaujímavých vtákov - maratónskych migrantov, ktorých poznáme aj ako bahniaky, práve prebieha celosvetová katastrofa. Počty niektorých druhov klesajú tak rýchlo, že sa mnohí biológovia obávajú hroziacej vlny ich vyhubenia na celej planéte.

Autori: John W. Fitzpatrick a Nathan R. Senner
Dr. Fitzpatrick je riaditeľom Cornell Laboratory of Ornithology. Dr. Senner je vedec, ktorý študuje sťahovavé bahniaky.

 

Z hľadiska ochrany životného prostredia predstavujú tieto poklesy najvážnejšiu krízu, akej v dnešnom svete vtáky čelia. Na vine sú klimatické zmeny, upravovanie pobrežných oblastí, ničenie mokradí, či lov. Prežitie týchto vtákov, ako aj naše vlastné, závisí od stavu oceánskych pobreží, ústí riek, riečnych tokov, jazier, lagún a močiarov. Ich poklesy preto poukazujú na systémovú krízu, ktorá si vyžaduje pozornosť aj pre naše vlastné dobro.

 

Niektoré z týchto vtákov ste isto videli počas dovolenky na pláži, ako poletujú sem a tam tesne nad hladinou pozdĺž chrbtov vĺn, a do svojich dlhých zobákov chytajú mušky, alebo vyzobávajú vajíčka krabov. Vo svojej horlivej námahe môžu pôsobiť až komicky, ako malí Charlie Chaplinovia vo vtáčích oblekoch.

 

Tieto vtáky sú však pozoruhodné aj správaním, ktorému sa nielen že nechce veriť, ale odporuje aj vedeckému porozumeniu: sú zďaleka najneobvyklejšími cestovateľmi na planéte. Celosvetovo poznáme okolo 70 druhov bahniakov, cestujúcich každý rok z jedného konca sveta na druhý a späť. Najmenší z nich váži sotva 30 gramov. Každý druh má svoj vlastný príbeh, v každom prípade však tieto ich výročné migrácie patria medzi najvýpravnejšie prírodné drámy.

 

Napríklad brehár jarabý (Limosa haemastica) vyrazí každú jar z najjužnejších pobreží Južnej Ameriky a letí viac ako 14 000 kilometrov na sever, aby sa páril v Arktíde. Väčšina z nich si na ceste urobí len jednu zastávku – či už na ryžovom poli vo východnom Texase alebo v prériovej mokradi v Južnej Dakote.

 

V diaľkovom cestovaní brehárov jarabých ich ešte prekonávajú ich blízki príbuzní, breháre hrdzavé (Limosa lapponica). Hoci nevážia ani pol kilogramu, majú na svojom konte u vtákov najdlhšie zaznamenané nepretržité lety. Jednotlivci sledovaní satelitom cestovali nepretržite viac ako 11 tisíc kilometrov, letiac deväť dní ponad Tichý oceán medzi Aljaškou a Novým Zélandom. Aby k takému výkonu vôbec došlo, musí sa brehár pred cestou pažravo nakŕmiť. V deň odletu je jeho veľkosť až dvojnásobná, polovicu telesnej hmotnosti tvorí "palivová nádrž" tuku.

 

Migrujúce breháre letia nepretržite bez ohľadu na nočnú tmu, nárazy vetra či zúriace búrky, vedené iba neurónovou kapacitou svojho mozgu o veľkosti lieskového oriešku. Pri navigácii sa môžu spoliehať na postavenie slnka a hviezd, či vnímanie zemského magnetického poľa. Možno majú v mozgu aj mapu celého Pacifiku, pričom jeho vzdialené drobné ostrovy predstavujú vizuálne orientačné body.

 

Ďalší druh bahniaka, pobrežník škvrnitý (Calibris melanotos), odlieta zo severnej Aljašky dlho predtým, ako jeho potomstvo dokáže lietať. Smeruje na juh, aby strávil zimu v pampách Argentíny. Čo je však úžasnejšie, potomkovia, ktorých za sebou zanechal, nakoniec sami vzlietnu a bez akéhokoľvek usmernenia nasledujú presne tú istú trasu. Ku svojim rodičom sa pripájajú v bode zhruba o 14 000 kilometrov južnejšie. Vedci nemajú žiadnu predstavu, ako to mláďatá môžu mať takto naprogramované.

 

Populácia všetkých týchto troch druhov bahniaka kolabuje. Od roku 1974 poklesli počty pobrežníkov škvrnitých o vyše 50%, brehárov jarabých až o viac ako 70%. Breháre hrdzavé stratili v priebehu niekoľkých posledných desaťročí možno až polovicu svojej globálnej populácie.Niektoré druhy bahniakov už vymizli. Zvýšený lov koncom 19. storočia zdecimoval hvizdáka krátkozobého (Numenius borealis) na západnej pologuli. Jeho náprotivok v starom svete, hvizdáka tenkozobého (Numenius tenuirostris), zrejme postretol rovnaký osud o storočie neskôr. Ďalšie majú na mále. Najmenej dva tucty druhov migrujúcich z Aljašky a Sibíri do Austrálie a na Nový Zéland, prechádzajú prudkým poklesom stavov. Kolektívne populácie 19 severoamerických migrujúcich druhov bahniaka sa počas posledných 40 rokov znížili o viac ako 50 percent.

 

Podstatné však je, že počty bahniakov klesajú všade, kde sa vyskytujú, to znamená na celej planéte. Čo vedie k tomuto poklesu? Podmienky sa menia na viacerých miestach a na viacerých kontinentoch, od severných hniezdisk až po južné zimoviská, ako aj na miestach dôležitých medzipristátí. Narúšajú sa tak vzorce správania staré tisíce rokov.

Migračnú cestu brehára hrdzavého (Limosa lapponica), ktorý každý rok cestuje zo severného Ruska do Austrálie a späť, pozdĺž východoázijsko-austrálskej migračnej trasy, nájdete tu. V Arktíde, kde sa podnebie otepľuje rýchlejšie ako kdekoľvek inde, kedysi perfektné načasovanie počasia a obdobia párenia prestáva fungovať. Rýchle otepľovanie na začiatku leta podnieti vyliahnutie hmyzu ešte predtým, ako stihnú bahniaky vysedieť svoje vajíčka. Najväčšie hrozby, ktorým čelia bahniaky migrujúce na dlhé vzdialenosti, sa nachádzajú v polovici ich cesty na miestach medzipristátia - mokradiach a úrodných plochách prílivového bahna, ktoré slúžia ako dôležité čerpacie stanice pre milióny migrujúcich vtákov. Oblasti pozdĺž Žltého mora sú odvodňované, vysúšané a zasypávané, aby sa vytvorila pôda pre priemysel. Viac ako 50 percent mokradí pozdĺž pobrežia Číny a Južnej Kórey bolo odstránených. 30 kilometrov dlhá morská stena Saemangeum, ktorá uzavrela riečne ústie na juhozápadnom pobreží Južnej Kórey, priamo spôsobila stratu desiatok tisícov pobrežníkov veľkých (Calidris tenuirostris), čo je približne štvrtina svetovej populácie. Lov vtákov naďalej nekontrolovateľne rastie. Pozdĺž čínskeho pobrežia sa každú jeseň stavajú nelegálne siete na chytanie bahniakov pre ľudskú spotrebu.Bahniaky tiež čelia rastúcim hrozbám pre ich južné zimoviská, predovšetkým z neúnavného rozvoja pobrežných oblastí a straty biotopov. Pobrežné lokality, v ktorých zimujú breháre hrdzavé (Limosa lapponica), sú narúšané rýchlo rastúcou ľudskou populáciou. Podľa zistení jednej štúdie, veľké množstvo týchto prímorských biotopov bahniakov nespadá do chránených oblastí.

Úbytky vtáčej populácie pozdĺž východoázijsko-austrálskej migračnej trasy sú také katastrofálne, že vyhynutie aspoň niekoľkých druhov bahniakov sa zdá neodvratné. Celosvetová populácia kalužiaka kulíkovitého (Tringa guttifer) klesla už na posledných 1000 jedincov. Túto nešťastnú poctu, byť jedným z najvzácnejších vtákov sveta, s ním zdieľa aj pobrežník lopatkozobý (Calidris pygmaea). Z oboch druhov drobných bahniakov, pripomínajúcich plyšovú hračku so zobákom v tvare miniatúrnej lyžičky, prežíva už len posledných pár stoviek hniezdiacich párov. Ich celosvetová populácia by mohla byť zničená jediným tajfúnom.

 

Hľadanie akýchkoľvek dobrých správ je pri tejto rýchlo postupujúcej katastrofe ťažké, ale ako sa táto kríza postupne dostáva do širšieho povedomia, svitá aj svetielko nádeje. Čína nedávno oznámila prísne predpisy na obmedzenie ničenia pobrežných biotopov a uskutočnenie programu ich obnovy pri Žltom mori. Tieto opatrenia nasledovali po spolupráci medzi Paulsonovým inštitútom (založeným bývalým americkým Ministerstvom financií Henrym M. Paulsonom) a čínskou vládou, zameranej na plán zachovania pobrežných mokradí.

 

Stimuly poskytované prostredníctvom zákona o farmách, ktorý je v Spojených štátoch najväčším zdrojom vládneho financovania ochrany biotopov na súkromných pozemkoch, povzbudili poľnohospodárov a farmárov k obnove a rozširovaniu státisícov hektárov mokradí, ktoré poskytujú životne dôležité prostredie pri medzipristátí desaťtisícov migrujúcich bahniakov. Pozdĺž pobrežia Atlantického oceánu sa dlhodobý regionálny úbytok lastúrničiara hnedého (Haematopus palliatus) podarilo zvrátiť po tom, ako federálny Úrad pre ryby a voľne žijúcu zver (Fish and Wildlife Service) vyňal dôležitý biotop z hospodárskeho užívania. Na základe tohto úspechu, Národná nadácia pre ryby a voľne žijúcu zver (National Fish and Wildlife Foundation) rozširuje svoju iniciatívu na zvýšenie populácie ďalších 15 druhov bahniakov o 10 až 15 percent v nasledujúcich 10 rokoch.



Bahniaky potrebujú takisto šancu na bezpečný prelet. Aj tu došlo k pokroku. Pred niekoľkými rokmi sa dvom hvizdákom malým (Numenius phaeopus), sledovaným prostredníctvom satelitného vysielača, akosi podarilo prežiť búrlivý migračný let cez hurikán Irene, len aby ich zastrelili lovci vtákov krátko po tom, ako pristáli odpočinúť si na Karibských ostrovoch. Následne bol lov niektorých druhov bahniakov obmedzený alebo zakázaný na Guadeloupe a Martiniku, ktoré sú pod francúzskou správou, ako aj na susednom Barbadose. V Číne začali vládni predstavitelia presadzovať zákony o zákaze lovu po tom, ako sa v televíznych správach objavili informácie o nelegálnych sieťach na odchyt vtákov.

 

Sú to sľubné prvé kroky, je však potrebné ich urobiť ešte viac a v čo najkratšom čase. Hurikán Sandy bol v roku 2012 pripomenutím, že prírodné morské pobrežie je dobré nielen pre bahniaky, ale aj pre ľudí, pretože slúži ako nárazník proti silným vlnám a záplavám. Škody spôsobené búrkou boli obzvlášť ťažké v miestach, kde boli prírodné pobrežné biotopy obetované v prospech výstavby.

 

Celosvetový kolaps populácií migrujúcich bahniakov avizuje oveľa viac než len nešťastie, ktorému čelí skupina výnimočne vyvinutých vtákov. Hovorí tiež o tom, že sa rozpadá naša globálna sieť vodných systémov. Ak je voda krvou tohto sveta a vodné systémy jeho spojivovým tkanivom, potom pokles počtu najpôsobivejších cestovateľov planéty signalizuje systémové ochorenie, ktoré si vyžaduje našu pozornosť a činy.

 

John W. Fitzpatrick je riaditeľ Cornell Laboratory of Ornithology. Nathan R. Senner je výskumník na Univerzite v Montane.

Na článku ďalej spolupracovali: Adam Smith and Paul Smith (Environment and Climate Change Canada); Colin Studds (University of Maryland, Baltimore County); Theunis Piersma (University of Groningen and NIOZ Royal Netherlands Institute for Sea Research); Ying Chi Chan (University of Groningen); Lee Tibbitts (U.S. Geological Survey); Robert Gill (U.S. Geological Survey); Phil Battley (Massey University); Eva Kok (University of Groningen); Nick Murray (University of New South Wales Sydney); Chris Hassell (Global Flyway Network).

 

Úvodná fotografia: kalužiak močiarny, Jozef Lengyel

Text je upraveným prekladom originálneho článku, ktorý nájdete tu. Z anglického jazyka preložil Rastislav Kachnič.

         
 

logo Life

logo Life energia logo Natura2000  
 

LIFE 13 NAT/SK001272 Energia v krajine - elektrické vedenia a ochrana prioritných druhov vtákov v územiach Natura 2000

           

VSD INNOGY logo

logo ZSD a.s.

logo RPS

logo Univerzity veterinárskeho lekárstva a farmácie v Košiciach

MZPSR logo sk

logo Štátna ochrana prírody SR